A to hovoríme o papieri, plastoch, skle, nápojových kartónoch a plechovkách. Čiže týka sa to v konečnom dôsledku nás, spotrebiteľov. Otázkou je, či bolo zvýšenie cien adekvátne a opodstatnené?
Na začiatok si treba zapamätať: Výrobcovia - firmy, ktoré na trh uvádzajú výrobky zabalené v obaloch majú povinnosť postarať sa o to, aby väčšina obalov bola vytriedená a recyklovaná. Túto povinnosť mali i doteraz, ale celá krajina privierala oči nad tým, ako sa to u nás plnilo. Nový systém financovania triedeného zberu odpadu je založený na princípe rozšírenej zodpovednosti výrobcov a jasne definuje zodpovednosti a povinnosti – otvára oči.
Plnenie povinností treba zaplatiť a v prípadoch obalov prišlo teraz k zvýšeniu cien pre firmy. Kým do 30. júna 2016 boli ceny za obaly uvedené na trh 10-12-20 euro za tonu, tak podľa nového je k tým cenám treba pripočítať ešte približne stovku. Z 12 euro sa stalo 112 euro. Rozpočty vo všetkých firmách vybuchli. Začali sa pýtať, čo sa stalo a či to je odôvodnené a prečo k tomu prišlo, tak náhle a ako sa dá tomu vyhnúť!
Stalo sa to, že kým doteraz výrobcovia platili príspevky na triedený zber a plnili si svoje povinnosti vyplývajúce zo smerníc a zákonov pochybným spôsobom, tak od 1. júla je nastavená jasná zodpovednosť za financovanie celého triedeného zberu obalov od občanov. Takže z príspevkov sa stalo hradenie plných nákladov.
Problémom je, že tieto náklady na Slovensku vlastne nikto doteraz nepoznal a preto i výrobcovia boli ich skutočnou výškou šokovaní. Existovali len odhady, ktoré však boli mnohokrát spochybňované, pretože vychádzali z údajov, ktorým nik neveril. Najcitovanejší odhad zverejnilo Ministerstvo životného prostredia pri príprave zákona. Ten hovorili o potrebe 30 miliónoch euro ročne na financovanie triedeného zberu. S tým, že doteraz bolo v systéme oprávnených organizácií (predchodcovia OZV) asi 5 miliónov ročne. To by znamenalo dieru na úrovni 25 miliónov euro ročne. Mám za to, že to boli ešte optimistické odhady. Reálna diera sa nachádza niekde na úrovni 30 až 35 miliónov ročne pri zachovaní súčasnej úrovne triedeného zberu.
Keďže však hovoríme o zlepšovaní a ďalšom rozvoji systému, tak musíme jedným dychom dodať, že v najbližších rokoch musíme očakávať rast nákladov. A to v dôsledku potrebných a doteraz zanedbaných investícií. To prinesie ďalší rast cien pre výrobcov, ten by však nemal byť taký skokový.
Ceny pre výrobcov sa dostali na reálnejšiu úroveň i podľa výsledkov ich porovnania s cenami za rovnaké služby poskytované v okolitých krajinách. Ceny na Slovensku sú stále nižšie ako ceny v Českej republike a Rakúsku a to systémy triedenia a recyklácie dosahujú v týchto krajinách omnoho vyššiu úroveň. I z toho sa dá usudzovať, že nie je reálne to robiť za ceny nižšie.
Za nižšie ceny sa to dá „robiť“ len v krajinách, ktoré vykazujú pochybné čísla, ako Slovensko do roku 2015 a to znamená, že reálne nerecyklujú. V takýchto krajinách potom hrozí výrobcom, že úspory, ktorými sa mohli pochváliť, sa v momente rozplynú a v konečnom dôsledku všetko musia všetko i s úrokmi doplatiť. Systém sa nedá klamať do nekonečna.
Odstrašujúcim príkladom môže byť Rumunsko, kde pochybné vykazovanie miery recyklácie viedlo k tomu, že sa všetci začali zamýšľať, ako je to možné. Keď krajine začala hroziť sankcia od Európskej únie za neplnenie záväzkov, tak si prestali štátne orgány zakrývať oči a na konci roku 2015 udelili OZVečkam súhrnnú pokutu 19 miliónov euro. Keďže OZV nesplnili povinnosti pre svojich klientov, tak je pravdepodobné, že ďalšie milióny euro budú musieť na pokutách zaplatiť jednotliví výrobcovia. Všetko, čo doteraz usporili na lacnom systéme, budú musieť doplatiť. A navyše budú musieť vybudovať reálny a fungujúci systém triedenia a recyklácie.
Poučenie pre výrobcov na Slovensku je, že triedený zber a recyklácia niečo stojí a nedá sa na ňom šetriť do nekonečna. Pretože ak sa prekročí pomyselná hranica, tak to bude omnoho drahšie a bolestnejšie.
